Prikázaný sviatok Nanebovzatia Panny Márie ustanovil
v Ríme pápež Sergius I. (687-701). V roku 1950 pápež Pius
XII. vyhlásil učenie, že Matka Božia bola telom i dušou vzatá
do neba, ako článok viery. V Jeruzaleme sa tento deň slávil
od 5. storočia ako sviatok Zosnutia Panny Márie. Podobne
ho slávia aj gréckokatolícki a pravoslávni veriaci.
Svätí otcovia a veľkí učitelia v homíliách a rečiach, ktoré
mávali na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, hovorili o
ňom ľudu ako o veci, ktorú veriaci už poznajú a prijímajú.
Bližšie ho vysvetľovali a hlbšie zdôvodňovali jeho zmysel a
podstatu a najmä do jasnejšieho svetla stavali, že sa týmto
sviatkom nepripomína iba to, že mŕtve telo preblahoslavenej
Panny Márie nepodľahlo nijakému porušeniu, ale aj jej
víťazstvo nad smrťou a nebeské oslávenie podľa príkladu
jej jednorodeného Syna Ježiša Krista.
Už od 2. storočia svätí Otcovia predstavujú Pannu Máriu
ako novú Evu, podriadenú síce novému Adamovi, ale aj veľmi
úzko s ním spojenú v zápase proti pekelnému nepriateľovi.
Tento zápas, ako sa to oznamuje už v protoevanjeliu, mal
viesť k úplnému víťazstvu nad hriechom a smrťou, čo sa aj v
spisoch Apoštola národov, sv. Pavla vždy neodlučne spája.
Preto ako bolo slávne Kristovo zmŕtvychvstanie podstatnou
súčasťou a konečným znamením tohto víťazstva, tak sa
malo aj spoločenstvo preblahoslavenej Panny na zápase
jej Syna uzavrieť oslávením jej panenského tela. A tak
vznešená Božia Matka nakoniec dostala ako korunu svojich
výsad to, že bola uchránená od porušenia v hrobe a ako
už jej Syn po víťazstve nad smrťou s telom i dušou bola
pozdvihnutá do najvyššej nebeskej slávy, kde sa skveje ako
Kráľovná po pravici svojho Syna.
