„Ak ukážeš na blížneho jedným prstom svojej ruky, v tej chvíli ukazujú tvoje tri prsty na teba.”
„Eva, za to môžeš ty,” povedal Adam v raji svojej žene a napriamil na ňu svoj obviňujúci ukazovák. „To nie je moja vina, to urobil on,” povedala Eva a ukázala svojím ukazováčikom do krovia, kde sa plazil had. A pretože had prsty nemá, nemal na koho ukázať... (I keď aj o hadovi vieme, že je to odporný žalobca.) Ak sú niektoré gény silné a my dedíme čosi nepekné, určite je to celými dejinami sa tiahnuci posunok vystretého ukazováka a váľania viny na druhých.
Ťažko padne obvinenie zo zlého skutku, zvlášť keď nám ho pripomenie niekto iný, a navyše poriadne nahlas. Možno nám ani tak neprekáža, keď nám našu vinu potichu pripomína vlastné svedomie, ktoré je predsa len možné nejako uchlácholiť, znecitliviť - možno sa s ním dohodnúť. A keď sa vzpiera a nechce sa dať potlačiť, nahovoríme mu, že za všetko aj tak môže niekto iný.
Koľko manželov si ukolísava svedomie a ospravedlňuje napríklad neveru tým, že hľadá nedokonalosti na svojom životnom partnerovi. Veď manželka má tiež chyby. Zasa zbabrala nedeľný obed, pri poslednej návšteve sa nesprávala práve spoločensky, mojej mame povedala viac než mala, už dávno nedbá o svoj vzhľad, vôbec ma nechápe... Ja mám predsa vedľa takého človeka na neveru plné právo. Nikto ma nemôže odsudzovať. A keď nikto, tak ani moje svedomie.
Koľko kresťanov, ktorí žijú mimo Cirkvi, zvaľuje svoju vlažnosť v duchovnom živote na to, že od nich nikto nemôže chcieť, aby patrili medzi tých pokrytcov, ktorí robia zle, len čo vyjdú z kostola. Nech je svedomie dokonca rado, že sa v takej zlej spoločnosti neskazia.
Ako je však možné, že nás podobné výhovorky nerobia šťastnejšími a že v nich nenachádzame radosť?
K radosti ľudskej duše patrí čisté svedomie. Stojí to veľa práce, času a mudrovania, aby pre pokoj svojho svedomia človek našiel nejakú falošnú výhovorku - určite viac, než dôjsť k poctivému uznaniu vlastných chýb. Nebuďme teda ako ten pokrytec z evanjelia, ktorý videl triesku v oku blížneho, ale brvno vo vlastnom nevidel.
„Eva, za to môžeš ty,” povedal Adam v raji svojej žene a napriamil na ňu svoj obviňujúci ukazovák. „To nie je moja vina, to urobil on,” povedala Eva a ukázala svojím ukazováčikom do krovia, kde sa plazil had. A pretože had prsty nemá, nemal na koho ukázať... (I keď aj o hadovi vieme, že je to odporný žalobca.) Ak sú niektoré gény silné a my dedíme čosi nepekné, určite je to celými dejinami sa tiahnuci posunok vystretého ukazováka a váľania viny na druhých.
Ťažko padne obvinenie zo zlého skutku, zvlášť keď nám ho pripomenie niekto iný, a navyše poriadne nahlas. Možno nám ani tak neprekáža, keď nám našu vinu potichu pripomína vlastné svedomie, ktoré je predsa len možné nejako uchlácholiť, znecitliviť - možno sa s ním dohodnúť. A keď sa vzpiera a nechce sa dať potlačiť, nahovoríme mu, že za všetko aj tak môže niekto iný.
Koľko manželov si ukolísava svedomie a ospravedlňuje napríklad neveru tým, že hľadá nedokonalosti na svojom životnom partnerovi. Veď manželka má tiež chyby. Zasa zbabrala nedeľný obed, pri poslednej návšteve sa nesprávala práve spoločensky, mojej mame povedala viac než mala, už dávno nedbá o svoj vzhľad, vôbec ma nechápe... Ja mám predsa vedľa takého človeka na neveru plné právo. Nikto ma nemôže odsudzovať. A keď nikto, tak ani moje svedomie.
Koľko kresťanov, ktorí žijú mimo Cirkvi, zvaľuje svoju vlažnosť v duchovnom živote na to, že od nich nikto nemôže chcieť, aby patrili medzi tých pokrytcov, ktorí robia zle, len čo vyjdú z kostola. Nech je svedomie dokonca rado, že sa v takej zlej spoločnosti neskazia.
Ako je však možné, že nás podobné výhovorky nerobia šťastnejšími a že v nich nenachádzame radosť?
K radosti ľudskej duše patrí čisté svedomie. Stojí to veľa práce, času a mudrovania, aby pre pokoj svojho svedomia človek našiel nejakú falošnú výhovorku - určite viac, než dôjsť k poctivému uznaniu vlastných chýb. Nebuďme teda ako ten pokrytec z evanjelia, ktorý videl triesku v oku blížneho, ale brvno vo vlastnom nevidel.