V archíve nášho farského úradu sa síce nenachádza veľa dokumentov k dejinám našej farnosti, no aj z toho mála sa môžeme dozvedieť mnoho zaujímavého. Patria k nim fragmenty z Historie domus, ktorá sa písala zhruba od roku 1835 a s väčšími – menšími prestávkami ešte i na začiatku 20. storočia. Jej záznamy sú v latinčine a maďarčine. Text farskej kroniky začína takto:

Pamätnosti farnosti slobodného kráľovského mesta Sabinov, zaznamenané Eduardom Szepesházym (sepešházim), farárom spomenutého mesta. Prvý zápis hovorí o smrti predchodcu E. Szepesházyho – 11. apríla 1835, v sobotu pred Palmovou (Kvetnou) nedeľou, zomrel zaopatrený sviatosťami umierajúcich (čo je príkladom pre veriacich) farár slobodného kráľovského mesta Sabinov, Jozef Somogyi (šomoďi), keď o 6. hodine ráno odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi. V tomto meste, kam ho predurčil Spasiteľ, aby tu dokonal svoju životnú púť, pôsobil od roku 1819, pričom s láskou viedol svojich veriacich. Po jeho smrti sa spravovania farnosti ujal Eduard Szepesházy, ako to nariadili z diecéznej kúrie. Diecézny biskup Imrich Palugyai (paluďaj) ho oficiálne vymenoval za farára až 20. mája 1835. 20. júna spomínaného roku sa konalo slávnostné uvedenie do úradu farára. Medzitým sa totiž mestský magistrát odvolal na svoje práva podľa jedného zákona uhorského kráľa Žigmunda z roku 1406, na základe ktorého sa malo zostaviť terno kandidátov na úrad farára a z nich mal byť vybratý jeden. Nakoniec bol za farára zvolený a potvrdený spomenutý E. Szepesházy.

V septembri 1836 (podobne ako v roku 1831) vypukla v meste epidémia cholery, ktorá spôsobila medzi nakazenými nesmierne bolesti. Vo veľmi krátkom čase si vyžiadala 80 obetí. Na jej odstránenie boli používané i akési medikamenty a nariaďovala sa prísnejšia hygiena, najmä umývanie teplou vodou. Nakoniec nákaza ustúpila.

V tom istom roku navštívil sabinovskú farnosť košický biskup Imrich Palugyai (v kronike nie je zapísaný presný deň návštevy). K hraniciam mesta ho priviezli v sprievode civilnej bandérie; takto medzi jazdcami ho slávnostne voviedli do mesta. Tu pán biskup počas dvojdňového pobytu vyslúžil sviatosť birmovania 716 veriacim a potom v sprievode civilnej bandérie Šarišskej stolice bol odprevadený do Veľkého Šariša.

V roku 1937 sabinovský organista Jakub Galovich prijal 1000 florénov, pričom sa zmluvne zaviazal opraviť organ vo farskom kostole. No smrť ho zastihla uprostred prác, preto bol celú opravu nútený ukončiť prešovský organista Ján Stroszvály. Podarilo sa mu to 15. augusta 1939, za čo boli majstrovi vďační všetci sabinovskí veriaci, pretože po dlhom odmlčaní opäť počuli hrať na bohoslužbách organ.

Na sviatok apoštolov Petra a Pavla 29. júna 1851 sabinovskú farnosť navštívil košický biskup Jozef Kunszt a pri tejto príležitosti vyslúžil sviatosť birmovania 70 veriacim.

V roku 1865 vystriedal nebohého Jozefa Onczara nový farár Augustín Mazalik. Narodil sa v Sabinove 9. mája 1823. V roku 1841 sa stal klerikom Košickej diecézy. Za kňaza ho po skončení teologických štúdií v Košiciach vysvätil diecézny biskup Anton Ocskay 29. júla 1846. Po vysviacke sa stal kaplánom v Šarišských Dravciach, kde pri tamojšom zemepánovi Eugenovi Szmrecsányiovi pobudol štyri roky. V roku 1851 sa stal administrátorom v Plavči a Ľubotíne, 1. mája 1853 v Plavnici, odkiaľ sa na sviatok sv. Štefana (pozn.: zo zápisu nie je jasné, ktorého) presťahoval v roku 1856 do Širokého, kde bol administrátorom šesť rokov. Po smrti dekana a sabinovského farára Jána Soltésza v roku 1862 bol 4. júna vymenovaný za dekana a farára v Širokom. Po smrti sabinovského farára Jozefa Onczara mu bola prisúdená sabinovská fara. V roku 1888 sa stal čestným kanonikom Košickej kapituly. Zomrel 15. decembra 1890 v Sabinove.

Sabinov za farára Eduarda Szepesházyho zachvátil 13. júla 1846 požiar, pričom z veľkej časti mesto vyhorelo. 13. septembra 1848 zomrel v Budíne košický biskup Anton Ocskay, a to v kláštore Milosrdných bratov, kde ho opatrovali v čase choroby, z ktorej sa už nevyliečil. Zomrel v 53. roku života a 9. roku biskupstva. Pochovali ho v Budíne 16. septembra do krypty vo františkánskom kostole. V Košickej diecéze boli po všetkých farských kostoloch nariadené modlitby za nebohého biskupa; počas troch dní sa malo každý deň zvoniť takto: ráno od siedmej do ôsmej, napoludnie od dvanástej do jednej a večer od piatej do šiestej; tiež mali byť odslúžené zádušné omše s Requiem v nedeľu.

2. januára 1850 E. Szepesházy rezignoval na post farára; jeho nástupcom sa stal Ján Soltész, ktorý bol predtým farárom v Kavečanoch (dnes súčasť Košíc). Slávnostné uvedenie do úradu farára v Sabinove sa konalo 11. apríla 1850. Inštaláciu vykonal košický kanonik a rektor kňazského seminára ThDr. Matúš Marczenyi, ktorý bol vtedy po vedomostnej stránke najuznávanejšou autoritou v diecéze. Na slávnosti bol prítomný i šarišský arcidiakon a solivarský farár Ondrej Krasznyanszky a veľké zhromaždenie verejnosti. Ďalšou vzácnou návštevou za J. Soltésza bola vizitácia diecézneho biskupa Jozefa Kunszta dňa 29. júna 1851. Ubytoval sa na fare a na ďalší deň udelil sviatosť birmovania asi päťdesiatim veriacim. Potom pokračoval vo svojej apoštolskej ceste do Lipian. J. Kunszt bol čoskoro (15. marca 1852) menovaný za arcibiskupa do Kaloče, kde 5. januára 1866 zomrel.

25. februára 1862 zomrel sabinovský farár Ján Soltész. Jeho nástupca o ňom do Historie domus napísal, že to bol človek veľmi zapálený pre Božie veci, so zmyslom pre večnosť. Bol to kňaz, ktorého si veľmi vážili jeho spolubratia v Kristovej službe — kňazi, pre ktorých bol vzorom v horlivosti. Bol i váženým občanom mesta. Po jeho odchode z tohto sveta mnohým, ktorí ho poznali, čosi začalo chýbať. Bol pochovaný na miestnom cintoríne pri kaplnke, kde odpočíva v pokoji. Už v tomto období bol Sabinov sídlom Sabinovského, predtým Širockého dekanátu. Totiž ešte na začiatku 18. storočia zo Sabinova spravovali terajší Toryský, čiže Lipiansky dekanát. A tak nový kandidát na farára v Sabinove bol aj kandidátom na dekana. Podľa starého zvyku boli traja kandidáti, tzv. terno: Ján Kokorak, Ján Gallé a Jozef Onczay. Najvhodnejším sa síce ukazoval druhý kandidát, ale napokon konkurz vyhral tretí — Jozef Onczay, farár v Radáči. Do úradu farára ho uviedol vicearcidiakon Augustín Mazalik, farár v Širokom, 28. augusta 1862.

Krátko po zaujatí farárskeho miesta nový farár posvätil zástavu obuvníckeho cechu, s ktorou potom šli posvätiť novopostavený kríž pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves. V tom istom roku 1862 bol benedikovaný, čiže posvätený aj oltár v cintorínskej kaplnke.

Dňa 2. septembra 1863 o 13.15h v treťom dome od mestského magistrátu vypukol požiar. Plamene sa veľmi rýchlo rozšírili i na ostatné domy v meste; požiar sa šíril o to rýchlejšie, že domy boli postavené tesne vedľa seba. Oheň zachvátil takmer tri štvrtiny mesta. Obrovský požiar zasiahol aj Piaristické kolégium, kostol a zvonicu. S Božou pomocou sa podarilo občanovi Jánovi Itenhurovi zachrániť zvony pred roztavením. Strecha veže kostola ľahla popolom. Vtedajší farár píše, že požiar vypukol v dome, ktorý vlastnil istý Žid Wald, a v tomto dome už v roku 1846 raz horelo. Požiar okrem škôd na domoch zničil aj 30 ovocných záhrad. Najhoršie dopadli biedni obyvatelia podhradia (bývajúci za hradbami mesta); tam zhoreli asi dve tretiny domov, ktoré boli predovšetkým drevené. Mesto sa teda pustilo do veľkej stavebnej obnovy.

V júni 1865 navštívil Sabinovský dekanát košický biskup Ignác Fábry (1852-1867). Cieľom jeho cesty po dekanáte, samozrejme, nebola len vizitácia, ale aj udelenie sviatosti birmovania, a to vo farnostiach Svinia, Široké, Fričovce a Terňa. Počas bratského očakávania príchodu svojho duchovného otca, osvieteného pána biskupa, smrteľne ochorel sabinovský farár Jozef Onczay. Po krátkej nemoci farár skonal, a to 21. júna o 6. hodine. 23. júna sa konali pohrebné obrady; telo nebohého farára pochovali na spoločnom cintoríne vedľa kaplnky. Pisateľ Historie domus dodáva krátky životopis: Ján Onczay sa narodil roku 1826 v Ražňanoch. Jeho otec bol ľudovým učiteľom a rodičia boli zbožní veriaci. Školy vychodil v Sabinove a Rožňave, seminár absolvoval v Košiciach, kde bol vysvätený za kňaza v roku 1849. Kaplánom bol na viacerých miestach, potom spravoval farnosti Červenica, Radatice a v roku 1862 bol preložený do Sabinova. V Sabinove bol horlivým kňazom, vzdelaným, rád sa modlil. Za tohto farára bol do Sabinova pridelený aj kaplán, ktorého tam dovtedy nebolo. Za ďalšieho farára do Sabinova bol menovaný farár zo Širokého Augustín Mazalik, ktorý bol súčasne dištriktuálnym dekanom. Do Sabinova bol menovaný na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1865 a do úradu farára inštalovaný 29. augusta šarišským vicearcidiakonom a farárom v Petrovanoch Imrichom Máczyom. Na tejto slávnosti sa zišlo aj veľké množstvo ľudu, lebo ten deň je i odpustovou slávnosťou titulu kostola — Sťatia sv. Jána Krstiteľa.

V októbri 1866 vypukla v Uhorsku cholerová epidémia. V novembri zastihla Sabinov. Hneď zo začiatku boli ôsmi mŕtvi. Prvou obeťou bola farská slúžka Mária Hrašeková. Počas celej epidémie vo farnosti zomreli asi šesťdesiati.

V roku 1867 v Uhorsku došlo k politickému napätiu, ktoré ale šťastne skončilo. Došlo k Rakúsko-maďarskému vyrovnaniu. Uhorsko bolo hrdé, že sa navrátilo k hodnotám, vydobytým revolúciou v roku 1848. V celej krajine, i v Sabinove, to vyvolalo nadšenie a veľkomaďarské vlastenectvo, ako sa o tom píše i na stránkach Historie domus.

Od februára 1867 uhorskú vládu ako ministerský predseda viedol gróf Július Andrássy (1823-1890). On a jeho kabinet vydobyli v mene Uhorska samostatnosť svojej vlasti. Nový politický systém v mnohom vyhovoval práve skôr maďarskej než rakúskej strane. Existovali tri svojbytné okruhy záujmov: 1. dva rovnocenné štáty Rakúsko a Uhorsko; 2. spájala ich jedna hlava – cisár; 3. spoločnými vecami boli zahraničná politika, obrana a štátne financie.

Rakúsky cisár František Jozef bol preto krátko na to 8. júna 1867 v Pešti korunovaný za uhorského kráľa. Cisár a kráľ v jednej osobe sa rýchlo zhostil zjednocujúcej úlohy, menej sa angažoval vo vnútornej politike. V novo nastolenom politickom systéme s budujúcim sa spektrom politických strán a parlamentarizmom význam panovníka v žiadnom prípade neklesal. Opäť sa stal dobrotivým panovníkom, pokračovateľom maďarskej kráľovskej moci od čias sv. Štefana I. Jeho autorita a výlučnosť, nadstraníckosť a nadnárodnosť, ale aj fakt, že ako panovník z Božej milosti nebol za svoje činy nikomu zodpovedný, mu ponechávali rozhodujúci vplyv a posledné slovo. Počas celých 68 rokov panovania boli dôležitou oporou Františka Jozefa I. tieto piliere: stojaca armáda vojakov a sediaca armáda byrokratov. Len zdanlivým pilierom sa mu stal viedenský habsburský dom, združujúci okolo 80 zbytočných a parazitujúcich arcivojvodov a arcivojvodkýň. Uhorsko malo po dlhom čase opäť svojho kráľa. To vyvolalo po krajine vlnu radosti a nadšenia. V Sabinove sa to prejavovalo spontánnou radosťou ľudu. Každú hodinu sa slávnostne zvonilo na zvonoch a boli odslúžené aj slávnostné ďakovné bohoslužby.

Nijaká radosť netrvá večne. Ešte v doznievajúcej atmosfére radosti z nového kráľa zastihla diecézu smutná správa o smrti diecézneho biskupa dr. Ignáca Fábryho. Poldruha roka ťažko chorý biskup bol imobilný a nevidiaci. Smrť bola pre neho vyslobodením z utrpenia. Zomrel 24. júna 1867 o šiestej hodine nadránom; pochoval ho do biskupskej krypty v katedrále 1. júla jágerský biskup Vojtech Bartakovics spolu s biskupmi z Rožňavy a Prešova.

Novým biskupom bol menovaný Ján Perger, jágerský kanonik. 27. júna 1867 bol slávnostne predstavený v košickej katedrále jeho dovtedajším biskupom V. Bartakovicsom. Na druhý deň, 28. júna, sa v katedrále konala biskupská vysviacka.

Uhorský parlament v Pešti prijal 5. decembra 1868 zákon, ktorý sa týkal školstva. Na základe neho bola aj v Sabinove cirkevná katolícka škola premenená na ľudovú spoločnú školu, čo sa nestretlo s pochopením Sabinovčanov. Vyvolalo to v nich zármutok i obavy, že je ohrozená čistota viery ich detí, lebo do školy mali chodiť i protestanti.

Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, čiže 8. decembra 1869, sa začal (prvý) Vatikánsky koncil. I v sabinovskom kostole sa konali bohoslužby, pri ktorých sa modlitbami k Duchu Svätému vzývalo Božie osvietenie a milosrdenstvo pre koncilových otcov. Pri tejto príležitosti bol po slovensky prečítaný list diecézneho biskupa Jána Pergera.

Sabinovské anály zaznamenávajú i veľký požiar v susedných Ražňanoch. 8. apríla 1870, pred Kvetnou nedeľou, vypukol v južnej časti dediny. V priebehu dvoch hodín sa tak rozšíril, že zachvátil kostol, faru i zemepanskú kúriu. 29. mája 1870, po Turíciach, vypukol ďalší požiar v Ostrovanoch, ktorý poškodil tamojší kostol a školu.

V roku 1871 sa začala budovať železničná trať z Prešova do Orlova, ktorá viedla cez Sabinov. Vtedajší farár Augustín Mazalik o tom píše ako o dive modernej techniky a doby. Hlavným staviteľom bol Talian Rongetti. Prvý vlak po trati prešiel 1. mája 1873 z Orlova do Prešova. Výstavbe železnice padlo za obeť niekoľko pozemkov, medzi nimi i niekoľko farských polí a záhrad v samotnom Sabinove a v Orkucanoch.

V novembri a decembri 1872 boli veľké dažde. To bolo, podľa pisateľa Historie domus, príčinou epidémie cholery, ktorá vypukla na začiatku roku 1873 a jej obeťou boli najmä deti. Prvá obeť cholery zomrela 23. januára a posledná 1. októbra spomenutého roku. Spolu zomrelo 306 ľudí.

Biskup Ján Perger pricestoval večer 8. júna 1873 do Širokého, kde bola 9. júna birmovka, na ktorej sa zúčastnil aj sabinovský farár. Ešte v ten istý deň biskup pricestoval do Terne, kde ho ubytoval miestny zemepán Félix Szinyey. 11. júna večer o 6. hodine za hlaholu zvonov pán biskup vstúpil do mesta Sabinov a vošiel rovno do kostola. 12. júna 1873 vykonal vizitáciu cirkevnej meštianskej školy. Na fare ho navštívili poslanci z miestneho magistrátu, vojenskí úradníci a, samozrejme, piaristi z kolégia. O 12. hodine mal v kostole pán farár slávnostnú kázeň. Aj keď bol daždivý čas, prišlo mnoho ľudí. Po kázni pán biskup J. Perger vyslúžil sviatosť birmovania 724 veriacim zo sabinovskej farnosti. Biskup odcestoval 13. júna za hustého dažďa a hlaholu zvonov ráno o 6.30 h smerom na Lipany.

V roku 1872 farár zaznamenal, že vo farnosti bola na žiadosť mnohých veriacich zriadená kaplnka ku cti Matky Milosrdenstva - Matky nášho Spasiteľa Ježiša Krista - Panny Márie. Túto kaplnku vystavali na „Huśim Harbe“ a jej fundátorom bolo mesto Sabinov, ktoré na jej udržiavanie zložilo 40 florénov. Kaplnku požehnal (benedikoval) miestny farár v nedeľu 20. októbra roku 1872. Na slávnosti sa zúčastnili mnohí veriaci, ktorí v procesii za hlaholu zvonov prišli na toto miesto, kde bola pre prítomných pripravená aj krátka kázeň.

V roku 1874 murársky cech na čele so svojím prvým magistrom Jánom Šidelským dal ušiť novú zástavu, ktorú požehnal miestny farár na Bielu sobotu ráno, dňa 4. apríla 1874. V kostole sa vtedy nachádzali tieto zástavy: cechu tkáčov — Korunovanie a Zvestovanie Panny Márie (1826); súkenníkov — Panna Mária (1826); krajčírov — Kríž a sťatie sv. Jána (1831); obuvníkov — túto požehnal Augustín Mazalik, farár v Širokom (1862); čierna pohrebná zástava (1869); iná zástava, požehnaná roku 1871; zástava Ružencového spolku zo 70. rokov 19. storočia a spomenutá zástava murárskeho cechu.

V roku 1875 sa vo farnosti nachádzalo niekoľko verejných krížov; v sabinovskom chotári to boli tieto kríže: pri ceste smerom na Pečovskú Novú Ves pri odbočke na Begálku stál nový kríž, ktorý bol benedikovaný (posvätený) v prvú májovú nedeľu v roku 1862 večer — vtedy sa na tejto slávnosti zišlo veľa veriacich, a preto aj piaristi predniesli slávnostnú kázeň. V chotári Jakubovian boli benedikované tri kríže, z toho jeden stál smerom na Sabinov a iný pri kostole. V orkucianskom chotári stáli tiež tri kríže: pri kostole, pri ceste na Šarišské Michaľany a na cintoríne. Všetky kríže boli vo výbornom stave, o ktorý sa postaral farár Augustín Mazalik v rokoch 1865-1875 a s biskupovým dovolením všetky posvätil.

Dňa 2. septembra 1863 napoludnie vypukol v Sabinove požiar, ktorý z veľkej časti poškodil mesto, kostol i faru. Opravu hradil patrón kostola a náklady na ňu boli pomerne vysoké, pretože bolo treba opraviť strechu nad svätyňou, štyri kamenné stĺpy v kostole a vežu.

Košická sídelná kapitula oznámila, že 5. apríla 1876 o 3.15h zomrel vo veku 57 rokov košický biskup Ján Perger, ktorý spravoval diecézu osem rokov. Nebohého biskupa pochovali do krypty v košickej katedrále 11. apríla 1876.

Už 6. mája 1877 cisár František Jozef I. vymenoval do Košíc za nového biskupa Konštantína Schustera (šustera); pápež Pius IX. (1846-1878; pozn.: mal najdlhší pontifikát v dejinách — 31 rokov a 8 mesiacov) toto menovanie potvrdil 1. júla. K. Schuster prijal biskupskú vysviacku v Kaloči (Maďarsko) z rúk tamojšieho arcibiskupa Ladislava Haynalda. Slávnostná intronizácia v košickej katedrále sa konala 2. októbra 1877.

V júli 1878 vypukol v jednom dome nad mestským magistrátom požiar. Zachvátil celý rad domov smerom na Orkucany až po podhradie.

Pamätným pre Sabinov bol rok 1879. Dňa 13. júla 1846 totiž požiar poškodil vežu kostola a 33 rokov sa nekonala jej oprava. Najväčším dôvodom bola veľká inflácia v 2. polovici 19. stor., teda zlá ekonomická situácia. Veža bola obnovená v neogotickom slohu v duchu romantizujúcich puristických smerov minulého storočia. Našťastie na veži neboli urobené väčšie zásahy, okrem drevenej konštrukcie, opravy poškodeného muriva a dovýšenia. Tak má od roku 1879 sabinovská kostolná veža dnešný vzhľad. Na obnove sa podieľali nielen cirkevné kruhy, ale i mesto Sabinov a iné uhorské štátne orgány. Práce sa začali 3. marca, v pondelok po prvej pôstnej nedeli a slávnostná posviacka sa konala na sviatok zakladateľa Uhorského kráľovstva – sv. Štefana, 20. augusta. Posviacku vykonal miestny vicearcidiakon a sabinovský farár Augustín Mazalik. V Historii domus je poznamenané, že veža bola postavená v roku 1587, o čom svedčil nápis na mramorovom kameni a viackrát opravovaná a upravovaná v 16. a 17. storočí. Text na spomenutom kamennom kvádri hovoril, že vtedy bol richtárom mesta Peter Longy. Náklady na opravu veže v roku 1879 dosiahli výšku 8408 zlatých a 13 grošov. V tom istom roku 1879 sa opravovali i filiálne kostoly v Jakubovanoch a Orkucanoch a tiež farská budova.

Dňa 21. mája 1880 sa v Sabinova konala birmovka. Biskup Konštantín Schuster sa 19.mája nachádzal vo Veľkom Šariši, odkiaľ v nasledujúci deň pricestoval do Sabinova. Biskupa sprevádzal kanonik Viliam Weisz. Biskup sa na fare po zdvorilom privítaní obliekol do pontifikálneho rúcha a v sprievode pod baldachýnom prešiel do farského kostola na modlitby. Cestou mu mnohí prítomní klerici i laici vzdávali úctu bozkaním rúk. Biskup navštívil aj školu, stretol sa so žiakmi, učiteľmi a katechétami. V ďalší deň, 21. mája o 8. hodine biskup v kostole celebroval sv. omšu a pri tejto príležitosti bola prednesená aj dlhá slávnostná reč. Biskup sa ľudu prihovoril po slovensky v trnavskom nárečí (pochádzal zo Skalice).

V roku 1880 dochádza aj v cirkevnej oblasti k silnej maďarizácii; všetka agenda sa vybavuje v tzv. „štátnom“ („národnom“) jazyku, čiže v maďarčine. Dokonca sa touto rečou píšu i matričné záznamy, ktoré sa až dosiaľ písali len po latinsky a v tejto veci jednoducho nebolo výnimky. Tu vlastne badať silný vplyv štátu na Cirkev, no i previazanosť Cirkvi so štátom. Cirkev v Uhorsku sa totiž svojím spôsobom cítila aj zaviazaná voči kráľovi a jeho štátnemu úradníckemu aparátu, veď podľa oficiálne uznávanej mienky bol „apoštolský“ kráľ najvyšším a svojím spôsobom jediným dobrodincom uhorskej Cirkvi.

V roku 1883 remeselník Ján Vojnar spolu s manželkou Máriou, rod. Hojkovou, fundovali Kaplnku blahoslavenej Panny Márie v chotári Cehelňa. Po vystavení bola požehnaná na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v tom istom roku.

Dňa 13. júna 1888 biskup Konštantín Schuster navštívil Sabinov, aby vyslúžil sviatosť birmovania. Do mesta prišiel z Veľkého Šariša už deň predtým, 12. júna o piatej hodine popoludní. Po vstupe do mesta predniesol krátku reč po maďarsky. Potom bol podľa liturgických predpisov prijatý farárom vo farskom kostole. Tu ho privítali nielen vtedajší dvaja kapláni, Štefan Hanusovszky a kaplán-katechéta Michal Lábozczy, ale i veriaci. Birmovka sa konala na druhý deň o ôsmej hodine za prítomnosti niekoľkých kňazov zblízka i zďaleka. Biskup udelil sviatosť birmovania 428 veriacim, čo hneď potvrdil podpisom v už spísanom birmovnom protokole. Potom odišiel do Ražnian.

15. decembra 1890 zomrel v Sabinove miestny farár Augustín Mazalik, emeritný vicearcidiakon a čestný kanonik. Za nového farára bol vymenovaný Peter Harčár (1845-1922), farár z Hermanoviec, a to 14. februára 1891; inštalovaný bol však až 30. júna, teda v obvyklom čase, keď sa zvyknú robiť prekladania kňazov.

Po tomto zápise nasleduje v Historii domus ešte niekoľko maďarských záznamov a celá kronika sa týmto končí. Posledné riadky síce svedčia, že ďalšie zápisy nasledujú v novej Historii domus, tá je však pre nás dnes nezvestná.